Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História

Doba bronzová

Zatiaľ najstaršie doklady osídlenia katastra obce máme doložené zo staršej doby bronzovej. Miestnym obyvateľom sa podarilo záchranným archeologickým výskumom v r.1975 odkryť tri hroby nitrianskej kultúry (nálezová správa dokumentácie AÚ SAV č. 1766/77) na pieskovej dune na pravej strane cesty spájajúcej sušiareň obilia s poľným letiskom. Existenciu pohrebiska zistili pri ťažbe piesku. Žiaľ, dva z troch hrobov boli výrazne zničené a aj tretí bol ťažbou poškodený. Kostry ležali na boku v silne skrčenej polohe. Hroby boli vykradnuté zrejme už v praveku , napriek tomu sa vo vybavení ženského hrobu našli medené rúrky, náramok a kovanie opaska, dokladajúce zaradenie pohrebiska do staršej doby bronzovej (1800-1500 pred našim letopočtom). Sídlisko, v ktorom žili ľudia pochovávaní na pohrebisku, sa zatiaľ nepodarilo nájsť. Zrejme oprávnene sa predpokladá jeho umiestnenie na severovýchodnej strane uvedenej pieskovej duny, v praveku obtekanej vodou blízkeho potoka Čatorna. Zatiaľ ojedinelý doklad osídlenia katastra v staršej dobe železnej (700-450 rokov p. n. l.) predstavuje žiarový hrob, nájdený v polohe Remízka pri Hornom Jatove. Pekne zdobená váza obsahovala zvyšky spálených kostí.

Keltské kmene

Materskou krajinou kryštalizácie Keltov bola oblasť severne od Álp od východného Francúzska po Čechy. V piatom storočí p. n. l. začali keltské kmene rozsiahle výboje na západ, juh a východ uvedenej oblasti. Na západe kolonizovali postupne terajšie Francúzsko, Veľkú Britániu a Írsko, kde až do dnešných dní žijú ich potomkovia. Smerom na juh prekročili Alpy a dokonca dobyli Rím. Nás zaujíma predovšetkým východný smer keltskej expanzie na Dunaj, do Panónie a Balkán. Sídlisko Keltov sa našlo aj v katastri Trnovca nad Váhom v polohe "Kalačova roľa". Výrazné keltské osídlenie dokladajú predovšetkým dve rozsiahle čiastočne odkryté pohrebiská. Najdôležitejšie poznatky priniesol výskum keltského pohrebiska v polohe Remízka na ľavej terase Váhu. Výskum sa uskutočnil v r.1951-54 a preskúmalo sa 40 keltských hrobov. Hroby boli kostrové aj žiarové, bohato vybavené keramikou, šperkmi a ďalšími nálezmi. Význačnejšie postavenie zomrelých dokladajú dva hroby ohraničené štvorcovou priekopou. Okrem šperkov sa vo viacerých hroboch našli železné zbrane (meče, štíty, kopije), na viacerých predmetoch sa našli zvyšky textílií. Rozbor dokázal použitie ľanového plátna, ktoré sa našlo napr. na pošve meča, na nánožných bronzových kruhoch atď. Početné sú nálezy rôznych spôn a náramkov a predovšetkým na kruhu robených vázovitých nádob. Keltské osídlenie juhozápadného Slovenska zaniklo okolo zlomu letopočtu.

Sťahovanie národov

V piatom a šiestom storočí nášho letopočtu sa v osídlení Európy uskutočnili veľké zmeny. Rozsah presunov rôznych kmeňov bol taký veľký, že sa toto obdobie nazýva dobou sťahovania národov. Všeobecne sa predpokladá, že tento obrovský pohyb bol vyvolaný útokom kmeňa Hunov z východu. V piatom storočí vyrazili pod vedením legendárneho vodcu Atilu ďalej na západ a tlačili pred sebou mnoho ďalších kmeňov - Ostrogótov, Vizigótov, Sarmatov a ďalších. Útok hunských kmeňov bol zastavený až v r.451, kedy boli porazení Frankami v bitke na Katalaunských poliach v dnešnom Francúzsku. Z tohto pohnutého obdobia máme len málo nálezov. Jedným z nich je džbánik nájdený v polohe Remízka.

Slovanské kmene

V. a VI. storočie bolo obdobým hlbokých spoločenských a etnických premien v celej strednej Európe, vtedy sa objavili na našom území prvé slovanské rody.Slovania sa na juhozápadnom Slovensku usadzovali v nížinnom teréne, najviac sa koncentrovali v povodí Moravy, Dudváhu, Váhu a Nitry. Mimoriadne významné pohrebisko z IX. až začiatku XI. storočia bolo objavené juhovýchodne od hospodárskeho dvora Horný Jatov v polohe Remízka. Ide o piesočnú dunu v močaristom teréne, ktorej západná časť bola zničená exploatáciou piesku v súvislosti s výstavbou cesty Trnovec - Tvrdošovce. Podľa nálezov a vertikálnej a horizontálnej stratigrafie tu môžme vyčleniť 4 fázy pochovávania. Najstaršie z prelomu IX. a X. storočia sú v jeho strednej a západnej časti, kde sa pochovávať začalo. Sú to hroby bojovníkov, ale aj hroby, v ktorých sa našli šperky podunajského pôvodu. Nálezový materiál z tejto najstaršej fáze je pomerne chudobný. Našli sa železné vedierka, niekedy spolu s keramikou, železné nožíky, kosáky, lýrovité železné ocieľky s kresadlami, náhrdelníky z pastových a sklených koráloch. Nájdená keramika bola vyhotovená na pomaly rotujúcom kruhu, niektorá mala značku na dne. Druhú fázu pochovávania ( prvá polovica X. stor.) predstavujú staromaďarské jazdecké hroby, čiastočne porušené zákopmi z druhej svetovej vojny. Bohatstvo výstroja a výzbroje v troch neporušených hroboch dokazujú hrdzou poškodené zubadlá, strmene, ľudské a zvieracie kosti so stopami patiny od kovových predmetov. Tretia fáza reprezentuje novoprišlý pospolitý staromaďarský ľud ako zložku , ktorá sa miešala so starším autochtónnym slovanským obyvateľstvom. Do tejto fázy patrí okolo 200 hrobov, v ktorých badať podstatné zmeny pohrebného rituálu. Hroby sú plytšie, kostry boli často pohodené, inokedy v skrčenej polohe, prípadne obrátené doluznak. Pribúdajú kostry so zohnutými a skríženými rukami. Vyskytujú sa aj kostry s trepanovanou lebkou. Strelky v zásype jám dosvedčujú strieľanie šípov do jamy pri pochovávaní. Medzi najstaršie patria hroby s liatou industriou, nákončia, šabľa pri ktorej kostenná rukoväť je zdobená palmetou. Časovo sem spadá aj hrob s dvojdielnou kaptorgou (závesný krížik). Vo IV. fáze (905-1025) už dochádza k istej kultúrnej i etnickej unifikácii. Patrí sem okolo 200 hrobov, úplne tu chýbajú bojovnícke hroby, t.j. v nálezoch nie sú zbrane. Dedinské a kostolné radové pohrebiská sa zakladajú na nových miestach. Pohrebisko je síce pomerne chudobné na nálezy, no kontinuita pochovávania od konca IX. stor. po začiatok XI. stor. podstatne prispieva k riešeniu kultúrnych a etnických otázok. Z obdobia, kedy sa už objavuje najstarší písomný doklad o Trnovci, pochádza sídlisko, nachádzajúce sa oproti polohe Remízka. Jedná sa o stredoveké sídlisko z XII. - XIII. O ďalšom vývoji obce nás informujú už pramene písomné. 

Stredovek

Prvá písomná správa o obci Trnovec nad Váhom sa vyskytuje v zoborskej listine z roku 1113, ktorú vydal uhorský kráľ Koloman na žiadosť Godofreda, zoborského opáta. V prepise tejto listiny už v roku 1249 sa spomína Turnuch. Do roku 1526 sa jeho názov vyskytuje vo forme Tormach a Turmuch. Ďalšie písomné správy, okrem už spomínaného prepisu zoborskej listiny, sa zachovali z rokov 1251 a 1252. V listinách vydaných Belom IV., ktorými prideľuje majetky novozaloženému kláštoru v Turci, sa obec spomína vo forme Turmuch v súvislosti s opisom hraníc majetku Šaľa.



Zoborská listina

V druhej listine Belu IV. z roku 1252 sa vyskytuje vo forme Thurmuch a opäť sa spomína ako hraničné územie na východ od Šale. Veľký význam pre ďalšie majetkové usporiadanie a vývoj obce mala listina kráľa Karola Róberta z 13. júla 1323, ktorou kráľ daruje majetky Tormach - Tormoch vedľa Váhu, medzi Večou a Selicami (Veche et. Scelecen), z ktorých majetkov jeden patril kráľovským lamačom ľadu a druhý kráľovským nosičom rybárskych sietí. V XVI. storočí mali v obci majetky Apponiovci, rod Csúzy, Štefan Cher z Černeňa, Ján Szentpéteri a Alžbeta Szentmihályi. V XVII. storočí získava majetky v oblasti Ladislav Hunyady, neskorší zemepán dediny.

19. stor.

Zrušenie poddanstva, ako najvýznamnejší výdobytok revolúcie v rokoch 1848 - 1849 zásadne zmenilo spoločenský, hospodársky i politický život obyvateľov Uhorska. Pre obyvateľov obce Trnovec nad Váhom to znamenalo oslobodenie sa od bremien urbárskych povinností voči grófovi Hunyadymu, ktorý bol vlastníkov takmer všetkej pôdy v obci. Samosprávu Trnovec vykonával prostredníctvom obecného zastupiteľstva a obecného predstavenstva. Členovia zastupiteľstva boli spolovice volení, druhú polovicu tvorili virilisti (najmajetnejší ľudia v obci, ktorí platili najvyššie dane). Uznesenia obecného zastupiteľstva vykonávalo obecné predstavenstvo na čele s richtárom. Obyvatelia obce sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom. Usporiadanie pozemkov bolo preto citlivou otázkou. Vytvárala sa jednak skupina sedliakov, jednak vzhľadom na veľký počet bezzemkov badať aj nárast nádenníkov a hospodárskej čeľade. Popri pestovaní poľnohospodárskych plodín mal nezanedbateľný význam v obci aj chov hovädzieho dobytka, ošípaných a oviec. Remeselná výroba zaostávala aj v okresnom meradle, výnimku tvorilo len mlynárstvo. Významnú úlohu v živote obyvateľov zohrávala existencia železničnej stanice v obci. Výstavba železnice v Trnovci a súčasne v Šali sa uskutočnila už koncom 40-tych rokov XIX stor. V tejto súvislosti bol evidentný nárast obyvateľstva v oboch obciach. Počiatky školy v Trnovci sa datujú ešte do XIV. stor. Vierohodné údaje o nej poskytujú až kanonické vizitácie z XVIII. stor. Stav školy, ktorej správcom boli rímskokatolícka cirkev v obci a zemepán gróf Hunyady, nebol dobrý ešte ani v 50-tych rokoch 19. stor. Až v roku 1896 bola zo zbierky postavená škola s dvoma učebňami.

20 stor.

          

          


Po rozpade monarchie v r. 1918 sa situácia na juhu Slovenska podstatne odlišovala od iných častí. Maďarská strana mala naďalej silné tendencie udržať si juh Slovenska v rámci Maďarska. Československé vojská postupne obsadili Slovensko do februára 1919. Pri železničnom moste v katastrálnom území obce Trnovec nad Váhom došlo 08. 01. 1919 k zrážke medzi československým vojskom a maďarským vojskom podporovaným miestnym obyvateľstvom, pričom zomreli traja miestni obyvatelia. Skutočný mier medzi Československom a Maďarskom nastal až po 04. 06. 1920 po podpísaní tzv. trianonskej mierovej zmluvy v Paríži. Štátna správa na Slovensku vznikla na základe uhorskej štátnej správy. Obec Trnovec nad Váhom ako sídlo notárskeho úradu patrila do slúžnovského okresu Šaľa a do Nitrianskej župy. Od r. 1923 Trnovec nad Váhom patril do okresu Šaľa a Bratislavskej župy. Obec vykonávala svoje autonómne práva prostredníctvom obecného zastupiteľstva. Podľa počtu obyvateľstva mala obec 30 členné zastupiteľstvo. Na jeho čele stál starosta, ktorého volili členovia obecného zastupiteľstva a zväčša zastával najsilnejšiu stranu. Ďalšími funkcionármi boli dvaja zástupcovia starostu : pokladník a sirotský. Menoval ich minister vnútra. Správu obce robil notár. Mal na starosti všetky písomné práce.
Obecné zastupiteľstvo sa volilo priamo v obecných voľbách a skladalo sa z členov kandidujúcich politických strán. Veľkosť chotára obce bola 5652 kat. jutár, ku ktorej patrili majere: Dolný majer, Horný majer, Horný Jatov, Malý majer, Kľučiareň, Mária majer a Nový majer. Miestni obyvatelia boli poľnohospodári, hospodariaci na svojich malých majetkoch, ale väčšinu tvorili nádenníci. Počet živnostíkov v r.1925 bol 47 a združovali sa vo svojom spolku Priemyselný kruh. V obci sa nachádzalo viac spolkov a spoločností (ovocinárska sp., spolok pre chov ošípaných, rybárska sp., spolok združenia katolíckej mládeže).
 
Obec používala svoju pečať. V Trnovci nad Váhom bolo aj sídlo zdravotného obvodu. Bola tu tiež četnícka stanica, ktorej budova bola postavená v 18. storočí ako kaštieľ zemepánov. K obci patrili majere – Dolný majer, Horný majer, Horný Jatov, Malý majer, Kľučiareň, Mária majer a Nový majer. Veľkosť chotára bola 5652 katastrálnych jutár. Pred prvou pozemkovou reformou maloroľníci obhospodarovali 484 k. j. Zbytok patril veľkostatkom Fould-Springer a L. Hunyadymu.


V roku 1924 pridelil Štátny pozemkový úrad trnoveckým obyvateľom z majetku Hunyadyho 270 katastrálnych jutár. Z parcelácie majetku Fould-Springer boli obyvatelia obce vynechaní. Väčšina majetku bola pridelená 15 kolonistickým rodinám z Čiech a Moravy.

Ešte na začiatku družstevného hnutia v Uhorsku bolo v roku 1899 založené miestne úverové družstvo. Peňažný ústav mal až do roku 1924 kanceláriu na obecnom úrade. Miestne potravinové družstvo bolo založené v roku 1929. V obci sa premietali filmy už od roku 1914 v hostinci u Ernesta Vendéga.

Vyučovanie školopovinných detí sa konalo v štátnej ľudovej škole a rímsko-katolíckej maďarskej škole. Obec postavila v roku 1926 budovu rímsko-katolíckej ľudovej školy a bytu učiteľa.